Historický exkurz k združovaciemu právu a spolkovej žalobe
Aj keď vznik právnických osôb možno datovať až do obdobia 18. až 19. storočia, faktické združovanie osôb možno badať už v dávnej histórii. Za účelom dosahovania spoločných ekonomických, politických či iných cieľov sa ľudia združovali už od nepamäti.2 Z histórie sú známi i stúpenci silného štátu, ktorí nepodporovali aktivizmus združovania sa v spoločnosti. Išlo o známe mená ako Hobbes či Rousseau. Tí podporovali absolutistickú silu štátu, kde združovanie osôb do korporácií či spolkov predstavuje potenciálne ohrozenie suverenity štátu.3 Počiatky spolkového práva je možné badať už v časoch rímskeho práva, kedy vznikali útvary s právnou spôsobilosťou a právami a povinnosťami. Tieto právnické osoby mali formu rôznorodých korporácií či dobročinných nadácií a ústavov. Taktiež právna úprava kládla podmienky na existenciu korporácií limitáciou minimálneho počtu členov a úpravou stanov. Spočiatku sa nevyžadovala regulácia ich vzniku, avšak koncom republiky došlo k prechodu na povoľovací režim štátnych orgánov.4 Znaky združovania nieslo i spolčovanie sa v cechoch za účelom zastupovania záujmov remeselníkov a remesiel. I napriek tomu, že cechy vykazovali niektoré zo znakov spolkov,5 nemožno ich úplne označovať ako ich skorších predchodcov (z dôvodu účelu ich zriadenia, ktorými boli ekonomické aktivity).
V období 19. storočia tvorili v Rakúsko-Uhorsku korporácie dôležitú súčasť spoločenského života. Vznikali spolky najrôznejšieho druhu a postupne došlo k zakotveniu práva zakladať spolky v Stadionovej ústave,6 ktorých činnosť však bola pod policajným dohľadom. Spolkový zákon z roku 1849 zjednodušil podmienky vzniku nepolitických nevýrobných spolkov, ktoré mohli vznikať po splnení ohlasovacej povinnosti. Prísny dohľad si však monarchia zachovala nad spolkami, ktoré boli spôsobilé ovplyvňovať verejnú mienku. V roku 1867 vstúpil do účinnosti zákon o spolčovacom práve,7 ktorý platil až do roku 1951 a taktiež bol významnou inšpiráciou pre vznik súčasného zákona o združovaní občanov. Tento zákon síce neobsahoval definíciu spolku, avšak generálne bol spolok chápaný ako dobrovoľné a trvalé spojenie niekoľkých osôb, ktoré je reprezentované samostatnou osobou, vzniknuté za účelom dosiahnutia vymedzeného životného účelu.8 Stanovy spolku okrem informácií ako zdroje prostriedkov na zriadenie spolkov (či ich iné príjmy), prípadné sídlo spolku, podrobne upravovali i práva a povinnosti členov spolku. Vzájomný pomer medzi členom spolku a spolkom sa považoval za vzťah súkromnoprávny, a preto za účelom ochrany svojich práv boli členovia oprávnení obrátiť sa na spolkový zmierovací súd, avšak za určitých okolností aj na riadny súd. V prípade vnútorných sporov mali stanovy upravovať spôsob zloženia, zvolania ako aj rozhodovania tzv. zmierovacieho súdu. Vnútorné spory v rámci spolku boli teda riešené zmierovacím súdom, či inak určeným orgánom spolku. Vtedajšia judikatúra však hovorila i o možnosti členov po rozhodnutí sporu pred zmierovacím súdom, obrátiť sa (do jedného roka) na riadny súd s možnosťou domáhať sa splnenia svojich súkromnoprávnych nárokov zo spolkového pomeru. Právo na súdnu ochranu sa týkalo i žalôb proti vylúčeniu člena zo spolku. 9 Po Októbrovom diplome10 a následnej Judexkuriálnej konferencii11 začala nová etapa občianskych práv, ktorým chýbalo ústavné zakotvenie. Spolkové právo bolo upravené iba nariadeniami ministerstva vnútra, ktoré nad nimi vykonávalo dozor, viedlo ich evidenciu a schvaľovalo ich stanovy.12 Po vzniku Československa sa realizovalo ústavné zakotvenie občianskych a politických práv v Ústave z roku 1920 13 a až do účinnosti zákona o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach14 boli v Československu platné a účinné rakúske a uhorské spolkové predpisy. Obdobie po roku 1939 malo charakter narušenia rozvoja občianskej spoločnosti a tým aj spolkového života, kde prevládali prvky štátneho korporativizmu. Povojnové obdobie po roku 1945 bolo poznačené novým režimom. Nariadením SNR15 došlo k rozpusteniu všetkých spolkov na území vrátenom Maďarskom. To sa týkalo i všetkých ostatných spolkov na území Slovenska, ktoré sa nenachádzali v prílohe tohto nariadenia. Právo slobody združovania sa v období komunizmu bolo značne ochromené. I napriek jeho zakotveniu v ústavách z rokov 1948 16 ako aj 1960,17 nebolo možné hovoriť o ich riadnej realizácii ako prvku občianskej slobody. Zákonnú úpravu v týchto časoch tvoril naďalej prvorepublikový zákon o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach spolu s vykonávacími vyhláškami ministerstva vnútra.18 Ustanovenia týchto predpisov zostali v zásade nezmenené až do roku 1990.
Stručne k ústavnej a zákonnej úprave združovacieho práva v Slovenskej republike
Článok 29 Ústavy Slovenskej republiky19 zaručuje právo slobodne sa združovať. Podľa tohto článku má každý právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.Výkon týchto práv môže byť obmedzený len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnuté pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Právo sa združovať a zhromažďovať môžu na laika pôsobiť pomerne podobne až totožne. Združenie osôb, ktoré je vyjadrením združovacieho práva, však má na rozdiel od zhromaždenia osôb, ktoré je vyjadrením zhromaždovacieho práva, trvalejší charakter. Zhromaždenie osôb je tak len časovo obmedzenou formou združenia osôb a ich rozchodom zaniká. Navyše, združovacie právo si vyžaduje dobrovoľné zoskupenie s určitým spoločným cieľom. Tieto dve hľadiská, t. j. dobrovoľnosť a spoločný cieľ (záujem), musí sledovať nielen ústavnoprávna úprava, ale musia sa v plnom rozsahu akcentovať aj pri praktickej realizácii slobody združovania.20 Ide o to, že združovacie právo poskytuje všetkým fyzickým osobám, resp. občanom, individuálne právo spájať sa do spolkov, združení, spoločností, resp. politických strán a hnutí, ale súčasne poskytuje aj týmto subjektom právo na vznik a pokračovanie v činnosti (existencii). Združovacie právo má pritom svoju pozitívnu i negatívnu stránku, t. j. umožňuje slobodne sa spájať, ale aj slobodu nevstupovať do určitého združenia, resp. politickej strany (hnutia). Tento druhý moment je niekedy v odbornej literatúre nazývaný tzv. „negatívnou slobodou združovania“.21 Zákonným vyjadrením ústavného práva združovať sa je v podmienkach Slovenskej republiky zákon o združovaní občanov, ktorý upravuje tak občianske združenia, ako aj odborové organizácie. Rozdiel medzi občianskymi združeniami a odborovými organizáciami je nielen na základe ich vymedzeného cieľa, ale aj v princípoch ich vzniku. Zatiaľ čo klasické občianske združenia vznikajú na základe registrového princípu, odborové organizácie (a aj združenia zamestnávateľov) vznikajú na základe evidenčného princípu. Uvedené znamená, že odborová organizácia ( aj združenie zamestnávateľov) vzniká v zmysle § 9a zákon o združovaní občanov už deň nasledujúci po dni doručenia návrhu na evidenciu spolu so stanovami Ministerstvu vnútra SR, pri klasických občianskych združeniach vzniká ich právna subjektivita až na základe výsledku administratívneho konania ministerstva vnútra, kde má ministerstvo rozsiahlejšie právomoci pri skúmaní podmienok pre vznik občianskeho združenia. Práve preto, že v zákone o združovaní občanov je upravený aj administratívny postup správneho orgánu (Ministerstva vnútra SR) pri registrácií občianskeho združenia, nastáva v praxi občas skreslené vnímanie občianskych združení ako subjektov verejného práva. Samozrejme, prevažná časť predpisu (zákona o združovaní občanov) má v tomto prípade verejnoprávnu povahu, avšak občianske združenie či odborová organizácia sú subjektmi súkromného práva, a preto aj mechanizmy v nich by mali mať súkromnoprávnu povahu. Pre porovnanie možno zmieniť napríklad Obchodný zákonník,22 v ktorom sa tiež nachádzajú ustanovenia o založení a vzniku obchodných spoločností a družstva, ktoré svojou povahou možno skôr posúdiť ako verejnoprávne ustanovenia (rozdiel medzi Obchodným zákonníkom a zákonom o združovaní občanov je výraznejší zrejme najmä preto, že pri občianskych združeniach je oproti obchodným spoločnostiam a družstvu ponechaná väčšia sloboda úpravy vnútorného fungovania v stanovách), avšak aj napriek tomu je nepochybné, že obchodné spoločnosti a družstvo sú subjektom súkromného práva.
Právna úprava spolkovej žaloby do 30. júna 2016 a od 1. júla 2016
Pre združenie by mala byť typická dobrovoľnosť, či v existencii združenia a jeho aktivity s jeho členmi ako aj v samotnej vôli osoby byť členom združenia. V prípade nežiaducej činnosti člena by malo mať združenie právo takéhoto člena vylúčiť. Ak by však člen považoval takéto rozhodnutie združenia za nezákonné či v rozpore s jeho stanovami, mal by mať možnosť domáhať sa súdnej ochrany. Zásah súdu do združovacieho práva by však mal mať charakter krajnej možnosti, ktorá má nastúpiť až po zákonom predvídanej procedúre. Zákon o združovaní občanov pred 1. júlom 2016 (a ani v súčasnosti) nestanovoval pravidlá o nadobúdaní a strate členstva, priorizuje sa ich úprava v stanovách, i keď aj táto možnosť je v rámci dobrovoľnosti združenia. Ochrana členov spolkov a združení je jedným z najvýznamnejších prvkov demokratickej spoločnosti, ktorý sa realizoval formou preskúmateľnej žaloby mimo výkonu správneho súdnictva. Preskúmanie súdom však mohlo nastúpiť až po využití interných opravných prostriedkov. Uvedenévymedzenie sa však javilo ako nedostatočné, pričom do povedomia sa dostali i spory, ktorých problematika siahala nad rámec tohto ustanovenia. Pravidlá na vylúčenie člena sú typické i pre zahraničné právne úpravy. V rámci talianskeho občianskeho práva je možnosť vylúčiť člena iba z vážnych dôvodov na základe rozhodnutia valného zhromaždenia. Švajčiarsky občiansky zákonník ustanovuje možnosť stanov upraviť podmienky vylúčenia člena družstva, avšak k takémuto vylúčeniu možno dôjsť aj bez udania dôvodu.23 Podľa § 15 zákona o združovaní občanov v znení účinnom do 1. júla 2016 platilo, že ak člen združenia, ktorý považoval rozhodnutie niektorého z orgánov občianskeho združenia, proti ktorému už nebolo možné podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, mohol tento člen do 30 dní odo dňa, keď sa o tomto rozhodnutí dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie. Novelou24 však bolo toto ustanovenie úplne vypustené, a to bez náhrady. Podľa dôvodovej správy k tejto novele sa vypustením § 15 neuberá právo na súdnu ochranu. Súdna ochrana sa podľa povahy veci poskytne podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku,25 pričom podanie žaloby vo veciach združovania má odkladný účinok. Zákonodarca uvedenou novelou „vypúšťal“ z právneho poriadku všetky ustanovenia, ktoré odkazovali na tzv. rozhodovanie správnych súdov o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy, nakoľko sa tento druh rozhodovania správnych súdov (upravený predtým v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku26) zrušil zavedením zákona Správneho súdneho poriadku. Zákonodarca preto zo zákona o združovaní občanov odstránil ustanovenia o súdnom prieskume ešte neprávoplatných rozhodnutí Ministerstva vnútra SR o registrácii (resp. jej odmietnutí) a o rozpustení občianskeho združenia. V tomto prípade ide o typické rozhodovanie orgánov verejnej moci, ktoré zásadne vždy podlieha súdnemu prieskumu. Tieto rozhodnutia preto aj naďalej zostali preskúmateľné v rámci Správneho súdneho poriadku. Ako doslovne uvádza dôvodová správa: „Podľa novej koncepcie Správneho súdneho poriadku nebudú správne súdy rozhodovať o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy. Odstránenie opravného prostriedku neznamená, že rozhodnutie je vyňaté z prieskumu správneho súdu. Možnosť preskúmania rozhodnutia správnym súdom vyplýva z ustanovení Správneho súdneho poriadku. Vecne príslušný bude krajský súd.“ Správny súdny poriadok dokonca toto konanie upravuje ako úplne osobitný druh konania v treťom diele piatej hlavy, štvrtej časti Správneho súdneho poriadku, ako konanie vo veciach združovania občanov. Ustanovenie § 15 však nie je a nikdy nebolo konaním, ktorým by sa zabezpečoval prieskum zákonnosti individuálnych správnych aktov orgánov verejnej moci. V prípade § 15 išlo vždy o typickú spolkovú žalobu,27 ktorou sa mal zabezpečiť prieskum rozhodnutia orgánu občianskeho združenia, proti ktorému už nebolo možné podľa stanov podať opravný prostriedok a ktoré bolo nezákonné alebo odporujúce stanovám. Nešlo teda v žiadnom prípade o rozhodnutie orgánu verejnej moci, ale o rozhodnutie orgánu súkromnoprávnej povahy. Uvedené vyplýva nevyhnutne už zo samotného § 5 zákona o združovaní občanov, ktorý zakazuje občianske združenia, ktoré by vykonávali funkciu štátnych orgánov (pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak), ale aj z názorov právnej vedy a ustálenej súdnej praxe, kde už dávno došlo k vyjasneniu otázky, či v prípade konania podľa § 15 zákona o združovaní občanov ide o konanie civilné alebo o konanie správne, pričom všeobecná zhoda nastala na tom, že sa jedná nepochybne o konanie civilné.28 Uvedené nepochybne podporujú aj prípady, kedy napr. Najvyšší súd SR zamietol návrh navrhovateľa – člena združenia – proti združeniu, a to v konaní o návrhu proti nečinnosti orgánu verejnej správy.29 Súd v tomto prípade vo svojom odôvodnení významne poukázal na odlíšenie občianskeho združenia od orgánu verejnej správy. Poukázal na rozlíšenie medzi občianskymi združeniami, na ktoré je zákonom prenesený výkon časti verejnej moci a na tie, ktoré sú čisto súkromnoprávnymi subjektmi. Z odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmá dôležitá skutočnosť, týkajúca sa spolkovej agendy vo všeobecnosti, podľa ktorej nemožno preskúmavať v správnom súdnictve rozhodnutia, činnosť alebo nečinnosť orgánov občianskeho združenia, pokiaľ ho nemožno považovať za orgán verejnej správy. Správne konanie, v ktorom sa namieta nečinnosť, môže byť vedené proti správnemu orgánu, ktorým môže byť za určitých okolností aj združenie, založené podľa zákona o združovaní občanov, avšak iba v prípade, ak mu zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Teda v takom prípade by muselo združenie, v rámci zákonom prenesenej kompetencie, na svoje rozhodnutie zo zákona aplikovať procesné postupy stanovené zákonom a ako správny orgán by muselo viesť vo veci administratívne konanie so všetkými jeho dôsledkami. To, že združeniu alebo jeho orgánom vyplýva určitý postup pre konanie na podnet člena združenia z jeho stanov alebo organizačného a rokovacieho poriadku, však neznamená, že ide o správne konanie a vydanie rozhodnutia v rámci správneho konania a jeho vrchnostenského oprávnenia v rámci zákonom prenesenej alebo zverenej delegovanej pôsobnosti konať a rozhodovať vo veciach verejnej správy. Súd tu odkazuje, že ak aj ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o združovaní občanov hovorí o súdnom prieskume rozhodnutí združenia na podanie návrhu na začatie konania, treba ním chápať právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a všeobecných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (teraz Civilného sporového poriadku).30 Správnymi orgánmi môžu byť aj orgány záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pričom sú nutné dve podmienky, a to, že im musí byť zákonom (nie však stanovami alebo podobným vnútorným predpisom) zverené rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických či právnických osôb a taktiež musí ísť o rozhodovanie v oblasti verejnej správy. V prejednávanej veci išlo však o prípad, kedy rozhodovanie o právach a povinnostiach členov združenia bolo zverené do kompetencie orgánov združenia nie zákonom, ale stanovami a organizačným a rokovacím poriadkom združenia. Pri posudzovaní tejto otázky možno taktiež odkázať na bohatú judikatúru súdov Českej republiky, na ktorú odkazujú aj slovenské súdy.31 Zákonodarca v tomto prípade jednoznačne pochybil, keď sa domnieval, že v prípade § 15 zákona o združovaní občanov ide o súdny prieskum neprávoplatného rozhodnutia orgánu verejnej moci. O tom, že bol zákonodarca v presvedčení, že ide o rozhodnutie, ktoré má byť predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva jednoznačne svedčí dôvodová správa k zmieňovanej novele. Na základe uvedeného v súčasnosti absentuje výslovný zákonný hmotnoprávny základ pre člena občianskeho združenia, aby sa mohol domáhať preskúmania súladu rozhodnutia orgánu občianskeho združenia na súde. Východiská a súčasné možnosti ochrany odborára V súčasnosti nie je celkom jasné, či sa môže odborár nejako brániť voči rozhodnutiu odborovej organizácie v prípade, že stanovy odborovej organizácie neupravujú žiadny vnútorný mechanizmus na preskúmanie rozhodnutia jej orgánov. V právnej praxi pôjde najčastejšie o situácie, kedy bol odborár vylúčený z odborovej organizácie. Celkom z pochopiteľných dôvodov (vzhľadom na znenie dôvodovej správy k predmetnej novele) sa niektorí domnievali, resp. sa stále domnievajú, že je možné rozhodnutie odborovej organizácie riešiť súdnym prieskumom v rámci správneho súdnictva. Svedčí o tom aj prípad, ktorý riešil až kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.32 Aj keď v uvedenom prípade išlo o poľovnícke združenie, ktoré je občianskym združením sui generis, a na ktoré sa v zmysle § 1 ods. 3 písm. d) zákona o združovaní občanov tento zákon nevzťahuje, analogicky je možné dané závery použiť aj pre prípad odborových organizácií, združení zamestnávateľov ako aj na akékoľvek iné občianske združenie. V uvedenej právnej veci sa žalobcovia žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava domáhali určenia neplatnosti uznesení členskej schôdze žalovaného. Okresný súd Trnava uznesením postúpil vec Krajskému súdu v Trnave ako súdu vecne a miestne príslušnému na rozhodnutie. Krajský súd v Trnave predložil vec kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu SR z dôvodu nesúhlasu s postúpením mu veci Okresným súdom Trnava. Namietal, že uznesenia členskej schôdze určenia neplatnosti, ktorých sa žalobcovia domáhajú, nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiaden verejný záujem alebo cieľ, ale riešia sa nimi interné, súkromnoprávne záležitosti združenia, a preto nemôžu podliehať súdnemu prieskumu v správnom súdnictve. Žalobu je preto potrebné preskúmať v občianskoprávnom konaní. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že nesúhlas Krajského súdu v Trnave s postúpením veci je dôvodný. Zo skutkových zistení v danom prípade bolo zrejmé, že v prejednávanej veci vystupujú účastníci ako súkromnoprávne subjekty, ktoré rozhodujú na základe stanov združenia v záujmovej oblasti svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej a nie v oblasti verejnej. Rozhodnutia nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiaden verejný záujem alebo cieľ. Preto takéto rozhodnutia nemôžu podliehať súdnemu prieskumu v správnom súdnictve. Vzhľadom na to, že vzťah poľovníckeho združenia a jeho člena vo veciach týkajúcich sa uplatnenia práv členov združenia, ako je právo zúčastniť sa a hlasovať na členskej schôdzi, je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy, treba považovať za právne konformné v predmetnej právnej veci postupovať podľa ustanovení Civilného sporového poriadku a preskúmať napadnuté uznesenia členskej schôdze na základe podanej žaloby v klasickom občianskoprávnom konaní, s poukazom na to, že v prejednávanej veci ide o občianske konanie sui generis, v ktorom ustanovenia Správneho súdneho poriadku aplikovať nemožno, pretože uznesenia členskej schôdze bezpochyby nemožno považovať za rozhodnutia v oblasti verejnej správy. Najvyšší súd teda vyjadruje názor, že je možné voči rozhodnutiu orgánu odborovej organizácie podať určovaciu žalobu. V zmysle Civilného sporového poriadku je však možné podať žalobu podľa § 137 písm. d) na určenie právnej skutočnosti, avšak iba v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu, teda väčšinou z určitého ustanovenia hmotného práva. Typickým príkladom je žaloba na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia v spoločnosti s ručením obmedzeným. V tomto príklade nie je podmienkou ani preukázanie naliehavého právneho záujmu, pričom žalobu možno podať iba v krátkej prekluzívnej lehote. V prípade rozhodnutia odborovej organizácie však nie je možné oprieť žalobu o ustanovenie hmotného práva, ktorým bol v minulosti § 15 zákona o združovaní občanov. Zostáva tak možnosť podať žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku na určenie toho, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Autori tohto článku zastávajú názor, že odborár by sa využitím práve daného druhu žaloby mohol domôcť určenia, či je stále členom odborovej organizácie, či mu stále patria všetky práva spojené s členstvom v odborovej organizácii. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k denegatio iustitiae.
Česká právna úprava ochrany člena – interný prieskum
Česká legislatíva je v úprave spolkového práva omnoho bohatšia, pričom prijatím nového občianskeho zákonníka33 sa vytvorila úplne nová a značne podrobná úprava spolkového práva v Českej republike, ktorá okrem iného upravila i nejasnosti plynúce z predchádzajúcej právnej úpravy. Členstvo v spolku34 je povahou osobné právo, ktoré je vylúčené z prechodu v rámci právneho nástupníctva. Jeho zánik môže nastať buď vystúpením, vylúčením alebo zánikom z dôvodu neplatenia členského príspevku.35 Zákonným predpokladom na podanie návrhu na preskúmanie vylúčenia člena na súd je využitie mechanizmu prieskumu rozhodnutia rozhodcovskou komisiou, prípadne iným príslušným orgánom určeným v stanovách.36 Zákon určuje formálny charakter návrhu formou písomne podaného opravného prostriedku bez ohľadu na jeho označenie. Samotné konanie o ochrane členského práva a zjednania nápravy upravuje rozhodcovský zákon.37 Prípadná kolízia medzi § 40j rozhodcovského zákona a § 242 nového občianskeho zákonníka je riešená v § 40j rozhodcovského zákona, ktoré nenarušuje možnosť dovolať sa neplatnosti vylúčenia i na súde.38 Rozhodcovská komisia nie je obligatórnym orgánom spolku. Pokiaľ tento orgán nie je ustanovený, je potrebné vychádzať z príslušného znenia stanov. Ak stanovy nebudú určovať orgán, ktorý bude príslušný na posúdenie tejto otázky, nie je možné vylučovať interný prieskum s odkazom na absentujúcu úpravu stanov. Pri takejto situácii by mala byť táto pôsobnosť zverená príslušnej členskej schôdzi, prípadne inému najvyššiemu orgánu spoločnosti. Predsúdny mechanizmus interného prieskumu v rámci spolku možno definovať ako zásadne obligatórny, bez ďalšieho nie je spolok oprávnený odvolávať sa na nedostatok danej úpravy v rámci stanov.39 Pri súčasnom výklade je však možné konštatovať, že pokiaľ o vylúčení v prvom stupni rozhodla rozhodcovská komisia alebo členská schôdza ako najvyšší orgán spoločnosti, bude vylúčený člen oprávnený domáhať sa súdnej ochrany priamo, bez nutnosti absolvovania predsúdneho mechanizmu podľa § 241 nového občianskeho zákonníka.Pokiaľ sa člen v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o vylúčení neobráti na prieskum rozhodnutia v rámci príslušného orgánu spolku, možno konštatovať, že sa tým zbaví nielen vnútornej, ale i súdnej ochrany proti vylúčeniu zo spolku. To, samozrejme, platí v prípade, ak bol predsúdny interný mechanizmus prieskumu možný. Zákon nerieši situáciu, ktorá by nastala vo vzťahu k riadnemu využitiu predsúdneho prieskumu, ak by nebolo rozhodnutie o vylúčení členovi riadne doručené. Prípadná právna neistota spôsobená absenciou lehoty by mohla mať neblahé účinky či už vo vzťahu k vylúčenému členovi ako aj samotnému spolku. Analogicky je možné postupovať v zmysle § 242 nového občianskeho zákonníka, ktorý zavádza možnosť vylúčeného člena v prípade nedoručenia konečného rozhodnutia40 o vylúčení obrátiť sa na súd v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa o tomto rozhodnutí dozvedel. Objektívna lehota však uplynie najneskôr po uplynutí jedného roka odo dňa, keď bolo vydanie rozhodnutia o vylúčení člena zapísané do zoznamu členov spolku. Javí sa totiž ako správne, že nemožno nezáujem člena spolku o svoje interné záležitosti vzťahovať iba na ťarchu samotného spolku. Možnou procesnou obranou vylúčeného člena by v tomto prípade mohla byť žaloba o určenie členstva v spolku a v prípade vylúčenia v rozpore s dobrými mravmi rozhodnutie o ničotnosti rozhodnutia podľa § 245 nového občianskeho zákonníka, ktoré nie je oklieštené plynutím času. Zákon stanovuje i možnosť autoremedúry príslušného spolkového orgánu po vykonaní predsúdneho prieskumu, pričom vylúčenie člena spolku nenadobudne zamýšľané právne účinky. O zrušení rozhodnutia o vylúčení sa rozhodne predovšetkým v prípade zákonom vyžadovanej predchádzajúcej výzvy k náprave povinnosti podľa § 239 ods. 1 nového občianskeho zákonníka. Možnosť zrušiť rozhodnutie o vylúčení je i v prípade, ak je to odôvodnené relevantnými okolnosťami. Ide najmä o situáciu odstránenia, resp. nápravy porušenia povinnosti člena až po uplynutí lehoty určenej vo výzve, ak možno očakávať jeho následne riadne plnenie povinností.41
Česká právna úprava ochrany člena – súdny prieskum
V minulosti sa súdny prieskum vylúčenia člena zo spolku okliešťoval iba na znenie už neúčinného § 15 zákona o združovaní občanov, ktorý bol prijatý ešte za čias Československej socialistickej republiky a umožňoval domáhať sa určenia nezákonnosti spolkového rozhodnutia iba formou žaloby o určenie nezákonnosti spolkového rozhodnutia alebo nesúladu tohto rozhodnutia so znením stanov. Súčasné znenie nového občianskeho zákonníka rozširuje možnosti ochrany vylúčeného člena domáhať sa súdnej ochrany ako najzávažnejšieho zásahu do členstva spolku a tým i základného práva združovať sa.42 Vylúčenie člena spolku môže byť neplatné z dôvodu rozporu so zákonom alebo stanovami spolku. Nie je súčasne nutné, aby rozhodnutie o vylúčení bolo v rozpore so zákonom ako aj stanovami. Pri namietaní neplatnosti vylúčenia z dôvodu rozporu so stanovami je však potrebné zohľadniť ďalšie interné akty spolku za účelom riadneho posúdenia opodstatnenosti návrhu. Pri rozhodnutí súdu o neplatnosti vylúčenia člena zo spolku nastávajú vo vzťahu k jeho členstvu účinky rozhodnutia ex tunc. Aktívnu legitimáciu na podanie návrhu má iba vylúčený člen spolku. Uvedené oprávnenie nie je možné zamieňať s právom na podanie návrhu na rozhodnutie o neplatnosti podľa § 258 nového občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje za aktívne legitimovaný subjekt popri členovi spolku i každého, kto má záujem hodný právnej ochrany. Hmotnoprávnym predpokladom na podanie návrhu na súd je, ako už bolo vyššie uvedené, zásadne splnenie podmienky predsúdneho prieskumu interným orgánom spolku. Návrh na určenie neplatnosti vylúčenia však možno považovať za špecifický druh deklaratórneho návrhu upravený priamo zákonom.43 Zákon stanovuje subjektívnu a objektívnu lehotu na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o vylúčení súdom, ktoré majú charakter hmotnoprávny prekluzívnych lehôt. Návrh je oprávnený podať do troch mesiacov, odo dňa, od ktorého sa dozvedel o vylúčení, najviac však do jedného roka odo dňa, kedy bol po vydaní rozhodnutia o jeho vylúčení zapísaný zánik jeho členstva do zoznamu členov. Počas predchádzajúcej právnej úpravy bola subjektívna lehota stanovená na 30 dní a objektívna v trvaní 6 mesiacov, pričom nová úprava lehôt smerovala k zjednoteniu analogických konštrukcií v ostatných korporáciách.44 Stanovy nemôžu upraviť iné lehoty na podanie návrhu na neplatnosť tohto rozhodnutia, a teda ide o kogentné ustanovenie.45
Záver 46
Autori tohto článku konštatujú, že vzhľadom na okolnosti, (predovšetkým vzhľadom na znenie dôvodovej správy k predmetnej novele) za akých došlo k odstráneniu spolkovej žaloby z nášho právneho poriadku, je dôvodné domnievať sa, že tak zákonodarca spravil nedopatrením – neúmyselne. Odstránenie spolkovej žaloby pritom prinieslo množstvo aplikačných problémov, na ktoré sme v článku poukázali. Aj keď sme presvedčení, že v záujme predchádzania odopretia spravodlivosti je možné zo strany odborára domáhať sa pri preukázaní naliehavého právneho záujmu určenia toho, či tu právo je alebo nie je (napr., či je stále členom odborovej organizácie), bolo by omnoho vhodnejšie zo strany zákonodarcu, aby spolkovú žalobu do nášho právneho poriadku znova zaviedol. Uvedené navrhujeme v záujme jednoznačného posilnenia právnej istoty na strane adresáta práva.
RESUMÉ
Možnosti obrany odborára voči rozhodnutiam odborovej organizácie
Príspevok reaguje na nepriamu novelu zákona o združovaní občanov, ktorou bola zrušená možnosť členov občianskych združení a zároveň aj členov odborových organizácií podať tzv. spolkovú žalobu proti rozhodnutiu niektorého z orgánov občianskeho združenia, resp. odborovej organizácie, proti ktorému už nebolo podľa stanov možné podať opravný prostriedok. Táto zmena nastala, podľa názoru autorov, nedopatrením (nepozornosťou) zákonodarcu. Cieľom príspevku je potvrdiť alebo vyvrátiť pravdivosť tejto hypotézy a zároveň predstaviť čitateľovi základný rámec právnych nástrojov, ktoré má v súčasnosti odborár na ochranu svojich oprávnených záujmov.
SUMMARY
A Union Member’s Possibilities of Defence Against DecisionsMade by a Trade Union
The article responds to an indirect amendment to the Act on the Association of Citizens which repealed the possibility of civic association members and also trade union members to file a socalled ‘action by organization’ against a decision made by one of the bodies of a civic association or of a trade union which could no longer be appealed against under the by-laws. In the authors’ opinion, this change came into effect inadvertently due to the legislator’s lack of attention. The article aims to confirm or disprove the truth behind this hypothesis, and at the same time inform readers of the basic framework of legal instruments that a trade union member currently has to protect his/her legitimate interests.
ZUSAMMENFASSUNG
Möglichkeiten bei der Verteidigung des Gewerkschaftlers gegen Entscheidungen der Gewerkschaftsorganisation
Der Beitrag reagiert auf eine indirekte Novelle des Gesetzes über die Vereinigung von Bürgern, mit der für die Mitglieder von Bürgervereinen und zugleich auch für die Mitglieder der Gewerkschaften die Möglichkeit beseitigt wurde, eine sogenannte Vereinigungsklage gegen Bescheid eines der Organe der bürgerlichen Vereinigung bzw. der Gewerkschaften einzureichen, gegen den laut Satzungen nicht mehr möglich war, ein Berichtigungsmittel zu erheben. Diese Änderung ist der Auffassung der Autoren nach versehentlich (durch Unaufmerksamkeit) des Gesetzgebers entstanden. Das Ziel des Beitrags ist, die Wahrhaftigkeit dieser Hypothese zu bestätigen oder zu entkräften und zugleich dem Leser den grundlegenden Rechtsinstrumentenrahmen vorzustellen, den derzeit ein Gewerkschaftler beim Schutz seiner berechtigten Interessen in Anspruch nehmen kann.
Mgr. Mária Mikulašková je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave (2017). V súčasnosti pôsobí ako hlavná štátna radkyňa na Ministerstve spravodlivosti SR so zameraním na občianske, obchodné a inslovenčné právo.
1 Demokracia v rámci vnútorného usporiadania, za súčasného právneho stavu, nie je podmienkou. Autori sa v rámci svojej praxe stretli napríklad aj s občianskym združením, v ktorom bola zavedená (nastavená) despotická duarchia.
2 Knapp, V.: O právnických osobách. In Právnik, 1995, roč. 134, č. 10 – 11, s. 980
3 Gajdošová, M.: Združenia a právo slobodne sa združovať. Bratislava : C. H. Beck, 2013, s. 150
4 Ibidem, s. 152
5 Členstvo, vymedzený účel, samospráva, ...
6 Stadionova ústava alebo (marcová) oktrojovaná ústava alebo oktrojovaná ríšska ústava bola „Ríšska ústava“, ktorej tvorcom bol gróf Stadion, vydaná v Olomouci 7. marca 1849 (súčasne s rozohnaním Kroměřížského snemu). Bola prvou ústavou platnou na území dnešného Slovenska.
7 Zákon č. 134/1867 r. z., o spolčovacom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spolčovacom práve“)
8 Dusil, V. – Kliment, J.: Spolky, shromáždění a politické strany podle práva československého. Praha : Právnické knihnkupectví a nakladatelství V. Linhart, 1936, s. 15
9 Judikatúra k zmierovaciemu súdu: Hye-Hugelmann 1891/1911, Váž. Civ. 1668, 11.809, 12.652, Váž. Civ. 4772, Váž. Civ. 11.479. In: Dusil, V. – Kliment, J.: Spolky, shromáždění a politické strany podle práva československého. Praha : Právnické knihnkupectví a nakladatelství V. Linhart, 1936, s. 45
10 Vydaním Októbrového diplomu v roku 1860 sa obnovila konštitučná monarchia a ukončilo sa obdobie tzv. Bachovho absolutizmu.
11 Po páde Bachovho absolutizmu, keď na základe Októbrového diplomu bolo obnovené pôvodné uhorské feudálne právo, bolo treba rozhodnúť o tom, ako sa má obnoviť kontinuita s feudálnym uhorským právom a čo sa má recipovať z rakúskeho kodifikovaného práva, aby sa vytvoril jednotný právny poriadok. Výsledkom bolo usporiadanie tzv. Judexkuriálnej konferencie, na ktorej sa prijali Dočasné súdne pravidlá.
12 Gajdošová, M.: Združenia a právo slobodne sa združovať. Bratislava : C. H. Beck, 2013, s. 84
13 Zákon č. 121/1920 Sb. kterým se uvozuje ústavní listina Československé republiky (ďalej len „Ústava z roku 1920“)
14 Zákon č. 68/1951 Sb. o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach“)
15 Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 51/1945 Sb. n. SNR o rozpustení a zakladaní spolkov (ďalej len „nariadenie SNR“)
16 Ústava Československej republiky č. 150/1948 Sb.
17 Ústava Československej socialistickej republiky č. 100/1960 Sb.
18 Vykonávacia vyhláška Ministerstva vnútra č. 320/1951 Ú. l. (č. 348/1951 Ú. v.) o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach v znení vyhlášky ministra vnútra č. 158/1957 Ú. l.
19 Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“)
20 Čič, M.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava : Eurokódex, 2012, s. 147
21 Ibidem
22 Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“)
23 Gajdošová, M.: Združenia a právo slobodne sa združovať. Bratislava : C. H. Beck, 2013, s. 150 – 152
24 Zákon č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „novela“)
25 Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny súdny poriadok“)
26 Zákon č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“)
27 Gajdošová, M.: Združenia a súdna ochrana. In Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s. 20 – 32.
28 Porovnaj napr.: Telec, I.: Spolkové právo. Praha : C. H. Beck, 1998, s. 157. David, L.: Na hranicích práva. Soudcovské eseje. Praha : Leges, 2012, s. 92. David, L. – Bílková, J. – Podivínová, M.: Přehled judikatury. Soudní ochrana člena spolku, církve a politické strany. Praha : Wolters Kluwer, 2011, s. 11 a nasl., ale napríklad aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Nds/1/2012, kde sa konštatovalo, že vecne príslušným na rozhodnutie žaloby je okresný súd a vec sa nemá postúpiť na krajský súd (správnemu súdu).
29 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 1. 2011, sp. zn. 4Sžnč/1/2010
30 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“)
31 Napr.: Uznesenie Městského soudu v Praze vo veci sp. zn. 28 Ca 91/94, a rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 2. 1998, sp. zn. 3 Cdon 1177/96, ako aj nález Ústavního soudu ČR sp. zn. IV ÚS 9/98
32 Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 10. 10. 2017, sp. zn. 1KO/33/2017, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 19/2018 – uvedené svedčí o tom, že aj keď predmetnánovela nadobudla účinnosť ešte v roku 2016, spôsobuje problémy v aplikačnej praxi a je nanajvýš aktuálna aj dnes
33 Zákon č. 89/2012 Sb. občansky zákoník v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový občiansky zákonník“)
34 Označenie občianskych združení v Českej republike po nadobudnutí účinnosti nového občianskeho zákonníka
35 Dôvodová správa k novému občianskemu zákonníku
36 § 241 ods. 1 nového občianskeho zákonníka
37 Zákon č. 216/1994 Sb. o rozhodčím řízení a o výkonu rozhodčích nálezů v znení neskorších predpisov (ďalej len „rozhodcovský zákon“)
38 § 40j ods. 1 rozhodcovského zákona uvádza: „Soud na návrh strany zruší rozhodčí nález vydaný komisí i v případě, že komise rozhodovala spor ve zjevném rozporu s dobrými mravy nebo veřejným pořádkem. Ustanovení § 242 občanského zákoníku tím není dotčeno.“
39 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zp. zn. 29 Odo 428/2004 (Rc 70/2005)
40 I napriek zákonnému pojmu „konečného rozhodnutia o vylúčení“ sa možno domnievať, že v prípade rozhodnutia o vylúčení člena rozhodcovskom komisiou, prípadne najvyšším orgánom spolku, ak táto komisia nebola ustanovená, splýva toto rozhodnutia v jedno (rozhodnutie o vylúčení člena spolku vydaného týmito orgánmi by malo povahu konečného rozhodnutia o vylúčení člena).
41 Lavický a kol.: Občanský zákoník I. Praha : C. H. Beck, 2014, s. 1172 – 1174
42 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 2976/2010 (Rc 30/2012)
43 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 1018/2005
44 Dôvodová správa k novému občianskemu zákonníku
45 Lavický a kol.: Občanský zákoník I. Praha : C. H. Beck, 2014, s. 1172 – 1174
46 Spracované v rámci riešenia projektu APVV-15-0066: Nové technológie v pracovnom práve a ochrana zamestnanca (zodpovedný riešiteľ: prof. JUDr. H. Barancová, DrSc.)