Arcana imperii, skutočný ratio legis preddavku na trovy konania oficiálne odhalený?

28.06.2015, JUDr. Pavol Szabo


Po prečítaní zákonnej vety sa pri jazykovom výklade vniesla polemika, či išlo o zámer legislatívca alebo skôr o legislatívny nedostatok. Polemika z toho dôvodu, že pri sporoch voči štátu samotný štát (štátny orgán) nie je v zmysle § 141a ods. 1 OSP nikdy povinný preddavok zložiť (nakoľko jeho pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní). Týmto z hľadiska jazykového výkladu jedna zo zákonných podmienok vyššie citovanej vety nebola nikdy splnená, a teda v konečnom dôsledku by to vždy malo zostať pri vydanom uznesení, ktorým súd uložil navrhovateľovi povinnosť, aby preddavok na trovy konania zložil, avšak uznesenie o zastavaní konania by v kontexte § 141a OSP nemalo uzrieť svetlo sveta.

Opak je pravdou a v sporoch voči štátu uznesenia o zastavení konania pristávali v poštových schránkach navrhovateľov pod vlajkou preddavku na trovy konania. Jeden z diskutujúcich tu na lexfore vhodne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. novembra 2013 (NS SR, sp. zn. 6 Cdo 355/2012). Najvyšší súd SR posúdil poslednú vetu § 141a ods. 1 OSP a dospel k rovnakému názoru tým, že „i keď navrhovateľ nesplnil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ktorú mu súd uložil podľa § 141a ods. 1 O.s.p., konanie nemožno zastaviť, ak je odporcom subjekt uvedený v § 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii“ (štát, štátne orgány).

Uvedené rozhodnutie sa objavilo v zbierke stanovísk a rozhodnutí z októbra 2014, teda takmer po roku, čo bolo rozhodnutie vydané. Možno sa iba domnievať, koľko uznesení o zastavení konania pre nezloženie preddavku bolo za ten čas vydaných. Mojím úmyslom určite nie je na nič navádzať, ani zdanlivo niečo konštruovať, rád by som sa primárne sústredil na činnosť legislatívcov.

Svoje ratio legis pri zavádzaní ustanovenia § 141a do OSP legislatívec odôvodnil nasledovne:

„V sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma je strana vystupujúca ako odporca často v situácii, že je voči nej uplatňovaný návrh, ktorý sa javí ako šikanózny. Odporca platí trovy konania (napr. odmena advokáta) zo sumy, ktorá je voči nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení práva úspešný, navrhovateľ jej trovy nenahradí, keďže ešte počas konania podľa vývoja konania napr. postúpi pohľadávku na inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Navrhovaný inštitút preddavkov na trovy konania má za cieľ eliminovať tieto šikanózne návrhy v čo najväčšej miere.“

Legislatívec vsunul do nového zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní novelizačný bod týkajúci sa práve poslednej vety § 141a ods. 1 OSP. Posledná veta s účinnosťou od 1. januára 2015 prináša upravenú koncepciu duše preddavku a momentálne znie: „ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť preddavok zložiť, ho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“

Upravenú vetu legislatívec odôvodnil tým, že „precizuje sa dôsledok nesplnenia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania v podobe normatívneho spresnenia štvrtej vety § 141a Občianskeho súdneho poriadku. Uvedené spresnenie iba potvrdzuje a výkladovo precizuje ratio legis právnej úpravy od okamihu jej prijatia, ktorá dôsledok nezloženia preddavku navrhovateľom spája so zastavením súdneho konania v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania, a to v dvoch variantných situáciách – ak:

navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil; alebo

navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca je účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní.“

Zo znenia oboch dôvodových správ môžeme snáď opodstatnene predpokladať, že prvotné ratio legis naďalej platí a ako sám legislatívec uviedol, novelizácia zákonnej vety predstavuje iba „sprecizovanie“ inštitútu preddavku, resp. jeho právnych dôsledkov. Stále by teda malo platiť, že preddavok slúži ako prostriedok proti šikanóznym návrhom a má predovšetkým zabezpečiť brániacemu sa účastníkovi konania náhradu vzniknutých trov (ako uviedol sám legislatívec, ide napríklad o odmenu advokáta).

Ako bolo už neraz poznamenané, vo väčšine prípadov štátu takmer vôbec nevznikajú v konaní trovy, najmä ak je príslušný orgán žalovaný v rámci svojho sídla a má k dispozícii vlastnú internú právnickú silu (nie je zastupovaný advokátom). Osobne sa nebránim, aby bol inštitút preddavku na trovy konania zakomponovaný v procesnom kódexe, prekáža mi však jeho nevhodné nastavenie, plošnosť a hlavne absencia diskrécie zo strany súdu, pričom práve súd by mal byť ten, kto je schopný objektívne posúdiť, či ide o šikanózny návrh, či ide o jednoduchý alebo komplikovaný spor (v akom rozsahu potenciálne vzniknú trovy) a v akej výške by bolo vhodné nariadiť zloženie preddavku a či vôbec. Túto úlohu súdu však supluje normotvorca neflexibilným procesným ustanovením.

Uvedené „spresnenie" poslednej vety § 141a ods. 1 OSP údajne iba potvrdzuje a výkladovo precizuje ratio legis právnej úpravy od okamihu jej prijatia, pritom mimoriadne nespadá do konceptu prvotného ratio legis. Odkryli sa tým karty a bola nám práve predstavená skutočná zámienka tohto inštitútu? Išlo od začiatku legislatívcovi o vymoženie náhrady trov alebo o nepríjemné (aj keď v mnohých prípadoch dôvodné) žaloby voči verejnej moci?